Mobil ukazuje 3:00 a ja nie a nie zaspať. V myšlienkach sa vraciam ku dňu, kedy to všetko začalo: bol štvrtok 13.30, dvadsaťpäť rokov dozadu. Dvojročnej dcére som dopovedala obľúbenú rozprávku, keď mnou prenikla ostrá bolesť. Pomaly, potichučky som vstala a zase. Je to tu, moje vytúžené dieťatko sa pýta na svet. Natešená, samozrejme aj s trochou strachu, beriem tašku a ponáhľam sa do pôrodnice. Nič netušiac sa odovzdávam do rúk lekárov, aby pomohli na svet novému človiečikovi.
Konečne je po všetkom. Unavená, ale šťastná pozerám ako lekár vzal do náručia malé telíčko. Je to dievčatko. Čakám, že mi ju ukáže, ale utekajú s ňou preč. Hlavou mi víri tisíc myšlienok. Chcem vedieť čo sa stalo, azda je dieťatko mŕtve? Počujem ako si sestričky na chodbe šepkajú moje meno. Volám na ne. Neodpovedajú!? Cítim akési chvenie, opantáva ma zvláštny pocit, predtucha niečoho zlého. Povie mi už konečne niekto…
Celý článek