Košičan s Downovým syndrómom vyhral zlato v európskom bazéne
Dávid Boček (15) sa narodil s Downovým syndrómom. Jeho talent a ctižiadosť sú však silnejšie ako mentálny hendikep. Svedčí o tom aj jeho zlatá medaila z európskeho šampionátu v plávaní pre ľudí s Downovým syndrómom, s ktorou sa vrátil z anglického Southamptonu.
KOŠICE. Svojím nadaním presvedčil Dávid donorov a získal potrebné peniaze z grantu. Práve vďaka nemu mohol ísť na európsky šampionát. Hoci jeho mama a trénerka v jednej osobe tvrdí, že šli len na skusy do sveta a nemali žiadne ambície, v Anglicku jej syn okrem prvenstva na 25 m voľný spôsob získal aj 5. a 7. miesto v ďalších dvoch disciplínach. „Pre mňa je možno ešte hodnotnejší fakt, že prekonal dva svoje osobné rekordy. To je úžasné,“ teší sa Erika Bočeková.
Dávidova rodina sa rozhodla nepodľahnúť smútku, ale bojovať
Mama sa po Dávidovom narodení nepoddala smútku ani nekonečnému hľadaniu odpovedí na otázku: Prečo? „Tej sme sa, samozrejme, nevyhli, ale veľmi rýchlo nás to s manželom prešlo,“ vraví pani Erika, ktorá tvrdí, že sa kvôli synovmu hendikepu do sociálnej izolácie nedostala. „Každá rodina, ktorej sa narodí bábätko, musí na istý čas kontakty s okolím a širšou rodinou obmedziť, ale mali sme a máme okolo seba úžasných priateľov. Tí nás po Dávidovom narodení veľmi podržali.“
Veľkou oporou bol pani Erike aj manžel. „Je to výnimočný chlap, pretože mnohí iní by vzali nohy na plecia. No syn sa nám narodil do dlhotrvajúceho manželstva, ktoré už malo čosi za sebou. Dávid paradoxne našu rodinu akoby viac zomkol. Vrátane našej staršej dcéry, pre ktorú museli byť prvé mesiace po jeho narodení veľmi náročné.“
Hoci starostlivosť o dieťa s hendikepom má svoje špecifiká, Bočekovci sa snažili mladšieho syna zapájať do rodinného života, na aký boli pred jeho narodením zvyknutí. „S manželom sme vždy rekreačne športovali a zapájali do toho aj dcéru. Inak to nebolo ani pri Dávidovi. Hneď, ako sa ako 8-mesačný naučil sedieť, dali sme ho do sedačky na bicykli a už sa išlo. V rámci rehabilitácie plával od dvoch mesiacov, na lyže sme ho vzali, keď ešte nevedel poriadne chodiť. Nemuselo nám to, samozrejme, vyjsť, ale mali sme šťastie, že bol na svoju diagnózu veľmi pohyblivý a nemal žiadne vážne zdravotné problémy.“
Dávid si šport okamžite zamiloval a dnes nielen pláva, ale aj lyžuje (aj pretekársky) a bicykluje. „Keď si má vybrať, či bude pozerať televízor, alebo sa pôjde bicyklovať, bez zaváhania si vyberie pohyb.“
Hneď z prvých majstrovstiev sa vrátil s medailou
Po čase si pani Erika uvedomila, že Dávid sa v športových výkonoch bez problémov vyrovná svojim zdravým rovesníkom. „Samozrejme, nehovorím o talentovaných zdravých deťoch! To ma nahlodalo, aby som sa pustila do zisťovania, či existujú pre hendikepované deti súťaže, v ktorých si môžu zmerať sily. Spočiatku sme uvažovali, ktorý šport by sme uprednostnili, napokon sme sa rozhodli pre plávanie, ktoré robí takmer od narodenia.“
Na prvé majstrovstvá Slovenska šiel ako 12-ročný a domov sa vrátil s ocenením. „Odvtedy nebola žiadna súťaž, z ktorej by sme sa vrátili bez medaily.“ Veľkú zásluhu má na tom podľa pani Eriky Dávidova súťaživosť. „Pod tlakom súťaže sa dokáže vypnúť k veľkému výkonu. Doma má svoju stenu slávy a nesmierne si úspechy užíva a vychutnáva.“
Neopísateľnú radosť mal aj zo zlata, ktoré získal v Southamptone. „Deti s Downovým syndrómom sú veľmi spontánne, takže prežíval obrovskú eufóriu. Ja ako tréner som bola pyšná, pretože môj zverenec prekonal všetky svoje osobné rekordy. Ako mama som šla od radosti vyskočiť z kože, že sa môjmu dieťaťu takto darí,“ opísala pocity z anglického šampionátu E. Bočeková.
Trénera nezohnali, tak sa na to dala mama
Pred tromi rokmi zháňala pre svojho syna trénera, po niekoľkých nezdaroch to vzala do svojich rúk. „Myslela som si, že by bolo lepšie, keby ho trénoval cudzí človek, navyše profesionál. Pre tých je však práca s hendikepovaným dieťaťom veľkou neznámou. Pri prvom sa nám stalo, že poslal deti do šatne prezliecť sa, pričom Dávid sa sám bez dozoru vrátil do bazéna. Mentálne postihnuté dieťa nie je schopné rešpektovať všetky pravidlá tak, ako si to my predstavujeme.“
Bočekovci to vyskúšali ešte s ďalšími trénermi, no opätovné neúspechy presvedčili pani Eriku o tom, aby si sadla a naštudovala si techniky sama. „Veľa sa dá naštudovať a napozerať na internete.“
Postihnuté dieťa navyše potrebuje individuálny prístup aj v postupnosti. „Všetko musíte rozkúskovať na malé kúsky a iba postupne to spájať. Zdravé deti sa naraz naučia prsia, kraula, znak, motýlika, my sme k prsiam mohli ďalšie štýly pridať až po dvoch rokoch.“ No hoci je tréning s Dávidom náročnejší, pretože sa neraz musí prispôsobiť jeho momentálnemu zdravotnému stavu či nálade, pani Erika vie, že to za to stojí: „Tieto deti sú schopné dosahovať pekné výsledky.“ Dávidovým veľkým snom je reprezentovať raz Slovensko na špeciálnej olympiáde.
Súťaže hendikepovaných športovcov považuje E. Bočeková za veľký prínos. „Stretnutie s ľuďmi podobného osudu, ktorí nehodili flintu do žita, ale bojujú, je veľmi obohacujúce.“
Bol priekopníkom v integrovanej škôlke
A bezpochyby aj motivujúce. Rodičia hendikepovaných detí sa totiž s problémami stretávajú na každom kroku. S trpkým úsmevom hovorí pani Erika aj o vzdelávaní. „Keď mal Dávid 3 roky, prihlásili sme ho do integrovanej škôlky, ktorá patrila pod detskú nemocnicu, a kde pracuje tím špeciálnych pedagógov, logopédov… Keď však počuli diagnózu Downov syndróm, podmienili prijatie individuálnou prípravou. Dva roky sme denne chodili na hodinovú terapiu so špeciálnym pedagógom, až potom mohol začať chodiť do škôlky na dopoludnie sám. Aj tak sa však stal priekopníkom.“
Keďže Bočekovci sú, čo sa syna týka, veľmi tvrdohlaví, podarilo sa im zaradiť Dávida do špeciálnej triedy na bežnej základnej škole na Ťahanovciach. „Proti špeciálnym školám nemám výhrady, čo sa úrovne a profesionality týka, pre mňa však znamenajú segregáciu. Deti sú tam izolované a nemajú štandardný model, ako funguje detský kolektív. Dávid síce chodí do špeciálnej triedy, no niekoľko predmetov má spolu so zdravými deťmi. S tými sa stretáva aj v školskej jedálni. Navyše redukciu učiva oproti bežným školákom majú len asi 30 percent, čo je preňho slušná, no veľmi prospešná zaberačka.“
Najbližšou métou je učilište
Dávid by mal na budúci rok ísť na strednú školu. „Boli by sme radi, keby mohol chodiť na učilište, pretože si myslíme, že by ho zvládol. Fyzicky je šikovný, bol by z neho dobrý čašník, alebo by mohol pracovať v kuchyni. Jedna vec je však škola a druhá to, či sa ho podarí zaradiť do pracovného života. Je to veľmi komplikovaná otázka, pretože aj deti s podstatne menším postihom, napr. sluchovým či zrakovým, majú problém zamestnať sa. Obzvlášť pálčivá je táto otázka v situácii, keď prácu nemá tak veľa živiteľov rodín. No pre týchto ľudí je otázka možnosti pracovať veľmi dôležitá a štát by k nej nemal byť hluchý. Ak totiž hendikepované dieťa vyjde zo školy a ostane doma, dostáva sa do nesmiernej izolácie a veľmi rýchlo sa strácajú všetky návyky, ktorým sa roky predtým učilo.“
Bočekovci sú odhodlaní s Dávidom a za Dávida bojovať aj naďalej. „Prioritou je, aby sa čo najviac osamostatnil. Je nám jasné, že na nás bude vždy viac-menej odkázaný, no vedieme ho k samostatnosti, nedržíme ho zavretého doma. Mojím najväčším splneným prianím by bolo, keby raz pri dverách zazvonili kamaráti a opýtali sa: ‚Môže ísť s nami Dávid do kina?‘. Uvidíme však, čo prinesie život…“ dodáva pani Erika.
Športového ducha má od malička. Na súťažiach sa vždy vypne k maximálnym výkonom (Dávid so zdvihnutou rukou). Foto: archív E. B.
Zdroj: Korzár. SK
