Mobil ukazuje 3:00 a ja nie a nie zaspať. V myšlienkach sa vraciam ku dňu, kedy to všetko začalo: bol štvrtok 13.30, dvadsaťpäť rokov dozadu. Dvojročnej dcére som dopovedala obľúbenú rozprávku, keď mnou prenikla ostrá bolesť. Pomaly, potichučky som vstala a zase. Je to tu, moje vytúžené dieťatko sa pýta na svet. Natešená, samozrejme aj s trochou strachu, beriem tašku a ponáhľam sa do pôrodnice. Nič netušiac sa odovzdávam do rúk lekárov, aby pomohli na svet novému človiečikovi.
Konečne je po všetkom. Unavená, ale šťastná pozerám ako lekár vzal do náručia malé telíčko. Je to dievčatko. Čakám, že mi ju ukáže, ale utekajú s ňou preč. Hlavou mi víri tisíc myšlienok. Chcem vedieť čo sa stalo, azda je dieťatko mŕtve? Počujem ako si sestričky na chodbe šepkajú moje meno. Volám na ne. Neodpovedajú!? Cítim akési chvenie, opantáva ma zvláštny pocit, predtucha niečoho zlého. Povie mi už konečne niekto…
Po nekonečne dlhej chvíli ku mne pristúpi lekár. Chytá ma za ruku. Jeho slová mi preletia hlavou akoby prichádzali z veľkej diaľky. Vôbec mi nedávajú zmysel. Nerozumiem – o kom to hovorí? Prečo ma drží za ruku? Čo sú to za slová, ktorým nerozumiem: “Máte nenormálne dieťa.” To predsa nemôže byť pravda! Akoby z diaľky počujem svoj hlas: “Nenormálne? Ako nenormálne?” Chvíľa ticha a odpoveď v podobe otázky, ktorej rozumiem ešte menej: “Viete čo je mongoloidné dieťa?” Niekto akoby odpovedal za mňa: “No, neviem. Niečo som už počula.” Nastala spŕška čudných slov. Ako šípy vrážali do môjho mozgu, ktorý nie a nie pochopiť čo mu to tu hovoria. Akoby som sa vznášala niekde v nevedomí, akoby hovorili v cudzom jazyku niekomu inému, nie mne – len nech to nehovoria mne! Ale on stále neprestáva: “Má dlhý trup, krátke nohy, ruky, priečnu čiaru na dlaniach, šikmé oči, veľký jazyk, vysoké podnebie, poškodené srdce, je modrá…“ Chce sa mi kričať: “Dosť, stačí, už nič nehovorte, veď je to moje dieťa.“ No hrdlo je stiahnuté, neprepustí ani hlások. A tie šípy len bodajú a bodajú. “Viete, volá sa to Downov syndróm a radšej Vám ju neukážeme, aj tak asi nebude dlho žiť, možno týždeň, mesiac, ktovie.”
Zrazu akoby ma nejaká sila dvihla z postele, odstrčím sestričku, ktorá v nemom úžase stojí vedľa mňa: “Ukážte mi ju, kde je, zaveďte ma k nej. Je to moja dcéra, ja ju musím vidieť.” Sestrička sa spamätá, strká ma späť na lehátko, zvyšuje na mňa hlas. V tom momente zakročí lekár: “Nechajte, pustite ju.”
Stojím nad inkubátorom, v ňom maličký uzlíček. Srdce mi stisne, opantá ma zvláštny pocit. Tak tu je, toto je moja dcérka. Je taká malinká, bezbranná. Akoby cítila môj príchod, otvorí očká a zamrví sa. Je rozhodnuté – chcem ju, ľúbim ju. “Pán doktor veď ona je krásna, a ja som sa tak bála. Myslela som si, že tu uvidím nejakú príšeru.“ Nechápavo na mňa hľadiac, znova ma presviedčal: “Viete, lepšie urobíte ak ju dáte do ústavu, lebo keď aj nezomrie, bude postihnutá, možno nikdy nebude rozprávať, ktovie, či bude chodiť, zničíte si život.”
Dosť, dosť, nech je už ticho, prečo zase začína, či nepočul, čo som mu práve povedala? Nahlas, akoby boli všetci hluchí, akoby som chcela prekričať celý svet, skríkla som: “Buďte už ticho, prestaňte, svoje deti si dajte do ústavu, moje si nedám!” Zrazu tma, nič len tma.
Preberiem sa prikrytá plachtou, je mi hrozná zima. Nado mnou sa skláňa sestrička a núka mi teplý čaj… Konečne, po štyroch dňoch ju držím v náručí. „Papaj moja malá, nech všetci vidia aká si šikovná, ako ti chutí mamičkine mliečko.“ Chvíľočku, len malú chvíľočku sa mrví, a je to. Pomaly sa prisaje k prsníku a začne piť. Neviete si predstaviť ten nádherný pocit šťastia, ktorý sa mi rozlieval celým telom. Cez slzy radosti pozorujem to malinké bábo ako hltavo pije, a vraj to nedokáže, že má vysoké podnebie a je slabá. Je rozhodnuté! Pôjdeme domov spolu a spolu budeme stále, nikomu sa nepodarí oddeliť nás od seba. Nikomu!
Nevnímajúc rýchly beh času prešli štyri roky. Štyri roky plné chorôb, nemocníc, mravčej práce, cvičenia ale aj radosti z prvých malých či väčších úspechov. Celé toto obdobie prefrčalo a vôbec som si neuvedomila, že sme vlastne v akejsi bubline, ktorá nie a nie prasknúť. Tá bublina nás oddeľovala od sveta svojimi stenami vytvorenými z môjho strachu a sebaľútosti. Sú síce priehľadné ale nepustia. Nepustia nás medzi ľudí. Držia nás vo svojom chomúte, kde si žijeme sami pre seba. Nepotrebujeme nikoho. Ale je to dobré? Ušli sme pred svetom, sme v izolácii. Stále spolu – ja a moje dve dcérky. Ale kde sú priatelia, manžel, rodina, kolegovia?
Nie takto to nejde, veď je to nenormálne. Sme predsa bežná rodinka, nebudem sa už skrývať, nemôžem sa stále ľutovať, moja dcérka má právo žiť ako každé iné dieťa…
Po mnohých neúspešných návštevách rôznych úradov som prišla na super myšlienku. Zamestnať sa v jasliach, vodiť so sebou dcéru. S malým srdcom som navštívila inšpektorku a predstavte si, vyšlo to. Nie hneď, no keď videla moje odhodlanie, dohodli sme sa, že skúsime či „také dieťa“ môže byť v kolektíve. Po desiatich dňoch skúšky som nastúpila ako pestúnka a už sme boli stále spolu. Učila som ju v škôlke, v špeciálnej škole. Vyštudovala som, urobila si doktorát. Po skončení špeciálnej základnej školy som nastúpila ako riaditeľka do denného stacionára pre deti a mládež s kombinovaným postihnutím, kde bola Martinka mojou klientkou.
Keďže Martinka stále túžila byť zamestnaná – v stacionári sa jej už veľmi nechcelo robiť čo jej povedia – chcela robiť niečo samostatne a pomáhať iným. Tak som rozmýšľala ako na to. No a zase sme mali šťastie, teraz už piaty rok je mojou kolegyňou. Pracujem ako riaditeľka domova dôchodcov. Zriadila som chránené pracovisko a z Martinky je pomocná opatrovateľka. Pomáha „svojim“ babičkám pri obliekaní, kŕmi ich, ožehlí bielizeň, uvarí kávičku, zabehne na drobné nákupy, či na poštu alebo ich sprevádza na prechádzke, aby sa nestratili. Je z nej sebavedomá, tak trochu ukecaná žena a babičky ju milujú. Takisto ona miluje svoju prácu. Ráno je v práci skôr ako ja, a najradšej by pracovala aj cez víkendy. Zdvihlo sa jej sebavedomie a je šťastná, že konečne aj ona má svoju prácu. Tak čo Vy na to, zničila som si život?
Zdenka Závacká
Martinka Závacká so svojimi babičkami.
Zdroj: Slnečnica 2/2010
